Nebezpečné živočíchy

More je obľúbeným cieľom mnohých z nás či už za účelom rekreačným, športovým, poznávacím alebo pracovným. Okrem krásy, majestátu a príjemnosti tohto prioritného prostredia, v ktorom sa zrodil život, poskytuje more i celý rad rizík, medzi ktoré patria i jedovaté živočíchy. Z jedovatých morských živočíchov je pre turistov najreálnejšie stretnutie s jedovatou medúzou, morským ježkom a niektorými druhmi jedovatých rýb, o ktorých pojednáme v tejto kapitole.

Medzi najčastejšie zdravotné riziká letných dovoleniek v turisticky exponovaných prímorských oblastiach patria poranenia turistov morskými ježkami. Telo morského ježka má typický guľovitý alebo pologuľovitý tvar s množstvom dlhých, úzkych a dutých ostňov na povrchu, ktoré bývajú zakončené drobnými, spätne zahnutými háčkami. Ostne ľahko prenikajú do tela obete a pretože sú krehké, v rane sa často zalomia. Na niektorých miestach ježkovia doslova pokrývajú dno morských plytčín a vidieť ich možno aj na balvanoch blízko brehu. Najčastejšie preto dochádza k poraneniu chodidiel pri neopatrnom šliapnutí na ježka, postihnuté však môžu byť i ruky a iné časti tela. Rana silno páli, niekedy sa môže objaviť i zápal následkom sekundárnej infekcie. V indopacifickej oblasti sa vyskytujú druhy ježoviek schopné vyvolať vážnu intoxikáciu až úmrtie človeka následkom obrny dýchacieho centra, vo vodách európskych morí však takéto druhy ježkov nežijú.

Liečenie pri zranení morskými ježkami je symptomatické. Prudká bolesť sa zmierňuje analgetikami, prípadne obstrekom lokálneho anestetika alebo anestetickou masťou. Ostne z miesta poranenia je vhodné odstrániť, nie však za každú cenu. Ak spätné háčky na konci ostňov hladkú extrakciu znemožňujú, prípadne sú zalomené tŕne príliš hlboko, je účelnejšie ranu vypláchnuť slabým antiseptickým roztokom alebo pri prvej pomoci aspoň morskou vodou a zákrok odložiť. Zápalová rekcia, ktorá tŕne ako cudzie telesá v rane ohraničí alebo postupné odlučovanie kože na poranenom mieste, odloženú extrakciu výrazne uľahčia. Násilné odstraňovanie tŕňov z rany v akútnom štádiu je nielen veľmi bolestivé, ale môže viesť aj k zväčšeniu a znekľudneniu rany a tým k predĺženiu času jej hojenia.

V prevencii sa odporúča zostup do vody po schodíkoch bez dotyku nohy s dnom a nosenie kúpacích topánok. Rodičia malých detí by mali pred ich vstupom do vody prezrieť morské dno a balvany a prípadných ježkov odstrániť, alebo vyhľadať iný vstup do vody. Pozor na mŕtvych ježkov v štrku či piesku na pláži a na ježkov v skalných dutinách, do ktorých môže vniknúť palec nohy.

Relatívne často sa vyskytujú i poranenia turistov pri plávaní v mori spôsobené pŕhlivými medúzami, presnejšie pŕhlivými bunkami nachádzajúcimi sa na povrchu ich tela. Medúzovce sú značne odolné voči výkyvom koncentrácie solí a teploty a preto ich nájdeme vo všetkých moriach. Žijú na otvorenom mori a ak sa vplyvom silných vetrov alebo búrky dostanú k pobrežiu, znamená to obvykle ich záhubu. Dĺžka ich polopriehľadného až priehľadného tela sa pohybuje od niekoľkých milimetrov do 2 metrov, pričom rozpätie ich roztiahnutých ramien môže dosiahnuť až 70 metrov. Nebezpečné druhy medúz, poranenia ktorými môžu byť smrteľné, obývajú predovšetkým teplé moria. Najviac obávanými sú tzv. štvorhranné medúzy (Cubomedusae), z ktorých najúčinnejším toxínom disponuje neveľká austrálska morská osa (Chironex fleckeri). Každoročne, v čase od polovice novembra do konca februára až začiatku marca sa tento nebezpečný a vo vode takmer neviditeľný morský živočích vyskytuje v blízkosti brehov severného Queenslandu, kde najmä počas slnečných bezveterných dní ohrozuje zdravie a životy plavcov i rybárov. Pre svoju vysokú jedovatosť je austrálska morská osa jedinou medúzou, proti ktorej existuje komerčne vyrobený protijed. Príznaky intoxikácie (svalové kŕče, dusivý astmatický záchvat, šok, srdečné zlyhanie) sa objavujú už po niekoľkých minútach. Nebezpečná je aj medúza Chiropsalmus (morská žihľava), ktorá sa taktiež vyskytuje vo vodách tropického Pacifiku a v blízkosti brehov Austrálie. Aj keď veľkosť ich štvorhranného klobúka nepresahuje 20 cm, dĺžka ich priehľadných chápadiel môže dosahovať až 10 metrov. Vo vodách Atlantického oceánu a európskych morí (Baltické, Stredozemné a jeho satelitné moria) prežívajú len menej nebezpečné druhy napríklad medúza ušatá (Aurelia aurita). Niektoré medúzy vydávajú za tmy biele svetlo, ktoré je vidieť aj z brehu. Ich kontakt s kožou človeka zostáva vo väčšine prípadov bez reakcie, no riziko môže predstavovať ich dotyk s očnou sliznicou. Účinkom toxínu týchto medúz je silné prekrvenie, ktoré môže na prechodnú dobu znížiť ostrosť zraku, prípadne ho úplne obmedziť. Po podaní vazokonstrikčných očných (prípadne i nosných) kvapiek do postihnutého oka však tento stav odoznie. V teplejších európskych moriach sa však nachádzajú aj také druhy medúz, ktorých pŕhlivé bunky (kinetoblasty) sú schopné preniknúť kožou. Po dotyku s kinetoblastami týchto pŕhlivcov dochádza väčšinou len k lokálnej reakcii, celková otrava sa objavuje len veľmi vzácne, väčšinou u alergických osôb. Okamžite po dotyku medúzy je pociťovaná pálčivá bolesť, ktorú postihnutí často prirovnávajú k popŕhleniu žihľavou. Na koži sa objavuje začervenanie, prípadne aj pľuzgiere a bolesť v oblasti regionálnych lymfatických uzlín. Na slizniciach, predovšetkým na očnej spojovke a na rohovke, spôsobujú toxíny týchto medúz veľmi bolestivé a len pomaly sa hojace drobné vriedky. K trvalým poruchám zraku však nedochádza. Príležitostne môže dôjsť aj k poraneniu človeka plávajúcimi odtrhnutými ramenami medúz a pri kontakte s jedincami vyhodenými na breh. V týchto prípadoch sa dostavujú len miernejšie príznaky, pretože toxín už čiastočne stratil svoju účinnosť.

V rámci prvej pomoci sa odporúča poliať postihnuté miesto octom, prípadne alkoholom alebo alkoholovým roztokom (kolínska voda a pod.), ktoré inaktivujú toxín medúz. Ak nie sú naporúdzi, treba na poranenú kožu nasypať akýkoľvek prášok, napríklad púder, múku, suchý piesok a následne ho zoškrabať (nožom, prípadne drievkom), čím sa odstránia všetky zvyšky medúzy z kože. Na tento účel sa nesmie používať mokrý piesok ani voda ! Napomohli by totiž k uvoľneniu ešte väčšieho množstva toxínu do rany. Pri lokálnom liečení sa odporúča aj slabý roztok čpavku alebo znecitlivejúcej (napr. zinkovej) masti, prípadne iného lokálneho anestetika, vhodný je i Fenistil gel s antihistaminovým účinkom. U alergických osôb treba čo najskôr po poranení medúzou podať antialergiká (Dithiaden, Fenistil a pod.) vo forme tabliet alebo kvapiek. Plavcom v tropických moriach sa vzhľadom na možný rozvoj šoku v priebehu niekoľkých minút po poranení odporúča pri pocite pálčivej bolesti doplávať čo najrýchlejšie k brehu. Niektoré druhy tropických medúz vyvolávajú do niekoľkých minút ochrnutie svalstva človeka v dôsledku čoho hrozí utopenie.

V prevencii poranení medúzami sa neosvedčilo používanie ochranného dráteného pletiva, cez ktoré prenikali ich odtrhnuté ramená s jedovými bunkami, ani používanie špeciálnych repelentov nanášaných na kožu plavcov. Jedinou osvedčenou ochranou je využitie rýchlych motorových člnov v blízkosti pobrežia, pretože medúzy sú na hluk a vírenie vody citlivé. Ako u morských ježkov i tu sa odporúča, aby rodičia prezreli vodu na prítomnosť medúz pred vstupom detí do vody.

Podobným živočíchom ako medúza je aj obávaný polypovec - mechúrovka portugalská (Physalia physalis) v angličtine označovaná ako "Portuguese man-of-war" aj "blue bottle". Jej identifikácia je vzhľadom na charakteristický vzhľad jej tela pomerne jednoduchá. Na povrchu morskej hladiny sa dokáže udržať vďaka asi 30 cm veľkému modrému vaku naplnenému vzduchom, ktorý na hornej strane lemuje previsnutý hrebeň. Z vaku vychádzajú nadol pŕhlivými bunkami posiate vlákna dlhé až 30 metrov. Podobne ako väčšina medúz aj mechúrovka portugalská je zlým plavcom a tak ju silný vietor alebo prílivové morské prúdy môžu priniesť až do tesnej blízkosti pláže. Stretnutie človeka s týmto polypovcom je zvyčajne veľmi bolestivou skúsenosťou. Množstvo pŕhlivých buniek na dlhých ramenách často spôsobuje rozsiahle poranenie kože s možným vznikom celkových príznakov. Mechúrovka portugalská sa vyskytuje i pri európskych brehoch v teplejších vodách Atlantického oceánu a Stredozemného mora. Vďaka vzduchom naplnenému modrému vaku plávajúcemu na hladine je našťastie dobre viditeľná i na väčšiu vzdialenosť a preto je možné týmto miestam sa vyhnúť. Prvá pomoc pri poranení mechúrovkou portugalskou je rovnaká ako u medúz s výnimkou použitia octu, ktorý môže napomôcť ďalšiemu uvoľneniu jedu do rany a preto sa neodporúča.

Zvláštnou čeľaďou sú raje patriace medzi paryby. Dorastajú do veľkosti až 4,5 metra a vyskytujú sa aj v Atlantickom oceáne a priľahlých európskych moriach, kde žijú na dne a zahrabávajú sa v blízkosti brehu do piesku. Niektoré druhy sa adaptovali aj na sladkú vodu a možno ich nájsť vo vodách Amazonky. Ich ozubený jedový tŕň, ktorý je pevne spojený s chvostom, sa môže pri silnom bočnom údere zlomiť a zostať v rane, raji však skoro dorastie do pôvodnej dĺžky. Raja nie je útočným živočíchom a k poraneniu človeka dochádza väčšinou po šliapnutí na jej telo ležiace na morskom dne, na ktoré reaguje švihnutím chvosta. Ročne je na svete zaregistrovaných niekoľko stoviek poranení rajou, pričom najčastejšou lokalizáciou rany je noha v oblasti členka a predkolenie. Bodnutie rajou vo väčšine prípadov spôsobuje len mechanické poranenie, rana má najčastejšie bodno-sečný charakter s nerovnými okrajmi a smrteľné prípady sú extrémne zriedkavé. Nebezpečná žlto škvrnitá raja žijúca vo vodách Karibského mora je na piesočnom morskom dne takmer neviditeľná, jej toxín však môže vyvolať zástavu srdca.

Podobný tvar tela ako raja má i morské torpédo, schopné generovať elektrický prúd s napätím až 200 voltov (pozri nebezpečné nejedovaté živočíchy).

Ďalšou živočíšnou triedou nebezpečnou človeku sú aktívne jedovaté ryby, u ktorých sa v priebehu evolúcie vyvinul jedový aparát zložený z ostňov a jedových žliaz. Otravy u človeka vznikajú bodnutím ostňom a vniknutím jedu poranenou kožou do krvi. Medzi najznámejšie morské dravce európskych i iných svetových morí a oceánov patria ostnatce (rod Trachinus). Majú pretiahle, po stranách sploštené telo dosahujúce dĺžku 30 cm. Sú to chutné lovné a medzi rybármi dobre známe ryby. Trachinus je často pozorovaný po prílive v piesku. Pri pokuse vyhrabať ho sa ihneď vymrští a energicky sa bráni, pričom neraz dochádza k poraneniu človeka. Veľmi častým spôsobom poranenia je aj šliapnutie na jedinca zahrabaného v piesku pri chôdzi naboso. Boli však popísané aj prípady, kedy ostnatec zaútočil na plávajúceho človeka a spôsobil bolestivé poranenie.

Široko rozšírenou skupinou žijúcou aj v miernych klimatických oblastiach svetových morí je čeľaď Ropušnicovité, ktorej zástupcovia sa vyznačujú veľkou hlavou a vysoko položenými očami. Ropušnica škvrnitá (Scorpeana scrofa) nazývaná aj škorpionová ryba má pretiahnuté, dozadu sa zužujúce asi 50 cm dlhé telo, ktoré je obvykle hnedej alebo hnedočervenej farby. Obýva skalnaté dno, kde číha na svoju korisť v rôznych úkrytoch, pričom zvyčajne dokonale splýva s pozadím. Na rozdiel od ostnatcov to však nie je agresívna ryba a človeka napáda len veľmi zriedka. Jej jedový aparát tvoria ostne chrbtovej, chvostovej a prsnej plutvy.

Príznaky otravy pri poranení ostňom alebo tŕňom aktívne jedovatých morských živočíchov závisia od množstva toxínu, citlivosti jedinca a mieste poranenia z hľadiska prekrvenia a inervácie. Prvým zreteľným príznakom je intenzívna a vystreľujúca bolesť, ktorá je ďaleko väčšia než by zodpovedalo stupňu mechanického poškodenia tkaniva. Rana je často malá, no bolesť je niekedy tak silná, že vyvolá dočasné ochrnutie postihnutej končatiny a to skôr reflexne, než priamym účinkom. Bolestivá agónia je niekedy tak výrazná, že sa zdá, akoby postihnutá osoba konala hystericky. Celkové príznaky sa objavujú len pri masívnych intoxikáciách, pomerne častá je bolesť za hrudnou kosťou. Rekonvalescencia u viac postihnutých osôb môže trvať aj niekoľko týždňov. Úmrtie následkom obrny dýchacích svalov je po poranení ostnatcom možné, výskyt takýchto prípadov je však mimoriadne zriedkavý.

Liečebný postup u menovaných druhov jedovatých rýb spočíva v upokojení poranenej osoby, odstránení všetkých zvyškov jedovatého tkaniva z rany a podporovaní krvácania s cieľom vyplavenia toxínu. Otvorené rany vymyjeme morskou vodou, vydezinfikujeme a chránime čistým obväzom alebo náplasťou. Niekedy sa totiž i pomerne malé zranenie môže skomplikovať sekundárnou infekciou. Podľa niektorých odborníkov sa zdá byť vhodným terapeutickým zásahom ponorenie končatiny do horúcej vody na dobu aspoň 30 minút, pretože horúca voda ničí termolabilný jed a inhibuje vazokonstrikčný efekt toxínu. Teplota vody by však musela tak vysoká, že by mohla spôsobiť oparenie kože. Preto sa skôr odporúča aplikácia ľadového obkladu, ktorý pomôže zmierniť bolesť (pravdepodobne v dôsledku obsahu vysokého obsahu enzýmu hyaluronidáza v toxíne). Rýchlu úľavu prinesie i obstrek rany lokálnym anestetikom (napr. lignokainom), v niektorých prípadoch sa odporúča 3-5 dňové užívanie antihistaminík.

Na rozdiel od aktívne jedovatých rýb, toxín raje možno inaktivovať ponorením končatiny do vody so znesiteľnou teplotou 50°C na 30-90 minút, ďalší liečebný postup je však už rovnaký.

Jedovaté suchozemské živočíchy

Z jedovatých suchozemských živočíchov je v krajinách tretieho sveta najreálnejšie stretnutie so škorpiónom, ktorý patrí právom medzi najobávanejšie živočíchy. Veľa druhov škorpiónov je schopných svojim bodnutím vyvolať vážne ochorenie človeka, niekedy končiace až úmrtím. Telo škorpióna sa skladá z hlavohrudi, zadočka a chvosta s obávaným jedovým bodcom a vakovitým rezervoárom, v ktorom sú umiestnené dve jedové žľazy obklopené silným svalstvom. Svoj jedový aparát používajú škorpióny hlavne k  obrane. Menšiu korisť sa snažia zdolať klepetami, svoju obeť bodnú len vtedy, ak kladie väčší odpor a je nevyhnutné ju paralyzovať. Jedom teda šetria, pretože jeho zásoba sa po vypotrebovaní plne obnoví až za 2-4 týždne. V  období prvých niekoľkých dní po vyčerpaní zásoby jedu je preto použitie bodca málo alebo vôbec neúčinné. Ak sa však cíti škorpión ohrozený, svojim jedom nešetrí. Zranenie spôsobené škorpiónom s plnou zásobou jedu môže byť teda smrteľné, zatiaľ čo bodnutie toho istého druhu ale bez zásoby jedu môže prebehnúť bez vážnejších následkov.

Škorpióny sú rozšírené hlavne v tropickom a subtropickom pásme. V Európe sú ich domovom južné Španielsko, južné Francúzsko, Taliansko, Chorvátsko, Macedónsko, Srbsko a Čierna Hora, Albánsko, Grécko, Bulharsko a Turecko. Súčasťou fauny na Slovensku ani v Čechách škorpióny nie sú. Európske škorpióny nepredstavujú vážny zdravotnícky problém. Iba najväčší z nich, 8 cm dlhý Buthus occitanus, žijúci v južnom Francúzsku, južnom Španielsku, na Kréte, na Balkáne a v severnej Afrike môže byť nebezpečný, najmä pre deti.

Celosvetový primát v počte poranení škorpiónom drží Mexiko, kde bolo za 10 rokov zaznamenaných 170 000 poranení a 18 tisíc úmrtí. Veľmi jedovaté druhy škorpiónov sa vyskytujú i v severnej Afrike a na Arabskom polostrove. Celkový počet smrteľných prípadov na svete za jeden rok dosahuje rádovo niekoľko tisíc.

Hoci škorpióny žijú v teplom pásme, priamemu slnečnému svetlu sa vyhýbajú. Vyskytujú sa všade tam, kde môžu ľahko uloviť potravu, ktorou je hmyz, pričom za ním nezriedka prenikajú aj do ľudských obydlí. Lovia cez noc a so svitaním sa ukrývajú v tmavých kútoch, zaliezajú pod rôzne predmety, môžu vliezť do topánok i do voľne pohodených šiat. K poraneniam potom dochádza zväčša ráno pri obúvaní, obliekaní, pri zdvíhaní rôznych predmetov v tmavých kútoch či pod nábytkom. V prírode ich možno nájsť pod kameňmi, kôrou paliem a na iných tmavých (tienistých) miestach.

Človek je na jed škorpiónov citlivý 5- až 10-krát viac ako ostatné cicavce. Aj u menej jedovatých druhov je výrazným symptómom silná bolesť, ktorá pripomína bodnutie osou. Niektorí postihnutí udávajú aj pocit zdrevenenia paže šíriaci sa do celého tela. Poranené miesto môže byť zvýšene citlivé na dotyk, tlak, teplo a chlad. Prevažná väčšina bodnutí škorpiónmi končí odoznením lokálnych príznakov, ktoré vymiznú obvykle behom 12-36 hodín.

Prvých 6-12 hodín po poranení škorpiónom musíme postihnutú osobu pozorovať. Zvláštnu pozornosť je treba venovať deťom, alergikom a ľuďom, ktorí sú bodnutí do silne prekrvenej časti tela, napr. do končekov prstov, hlavy, prípadne do krku. Ak sa celkové príznaky neobjavia ani do 24 hodín, možno prípad označiť za ľahkú otravu, ktorá nebude mať žiadne ďalšie následky. Pred poskytovaním prvej pomoci je dôležité postihnutú osobu upokojiť. Škorpióny sú veľmi obávanými živočíchmi a ich bodnutie nezriedka vyvolá u postihnutého ťažký psychický šok. Ranu po bodnutí je neúčelné rozrezať. Množstvo jedu je väčšinou malé, presná lokalizácia rezu je ťažko určiteľná a toxín veľmi rýchlo preniká do tkaniva ako aj do krvných a lymfatických ciest. Odporúča sa omyť ranu mydlovou vodou, priložiť studený obklad a zmierňovať bolesť bežnými analgetikami (opiáty sú prísne kontraindikované). Prenikavý terapeutický úspech má aplikácia kalcia do žily (5 ml 10% CaCl₂), po ktorej pacient okamžite pociťuje zlepšenie stavu. Vymiznutie bolestí a kŕčov je dokonca markantnejšie než pri použití špecifického séra. To sa podáva podľa rozhodnutia lekára iba pri najzávažnejších stavoch s prejavmi celkovej otravy s prevahou postihnutia nervového systému.

V rámci prevencie je v mieste výskytu škorpiónov nevyhnutná opatrnosť pri dvíhaní predmetov, ktoré ležia dlhšiu dobu na zemi, hlavne v tmavých a vlhkých kútoch. Po zotmení by zásadne nemal nikto chodiť naboso. Účinným opatrením pri pobytoch vo vysoko zamorených oblastiach trópov a subtrópov je aj umiestnenie lôžka 5 až 10 cm od steny, pričom nohy postele sa postavia do väčších širokohrdlých pohárov (konzerv). Dôležitú preventívnu úlohu má i vyplnenie všetkých štrbín a dier v stenách, kde sa môžu škorpióny cez deň ukrývať. Každé ráno pred obliekaním a obúvaním je nevyhnutné dôkladne vytriasť odev i obuv. Návyk škorpiónov zaliezať pri svitaní do topánok a šiat sa však dá výhodne použiť aj k ich ničeniu. V zamorených obydliach sa položia večer na zem staré navlhčené šaty, pod ktoré pri svitaní zalezú a potom môžu byť mechanicky odstránené. Tento spôsob sa odporúča kombinovať s používaním insekticídov napríklad benzénhydrochloridom (Gammexan). Škorpióny pomerne rýchlo získavajú odolnosť voči insekticídom a preto je výhodnejšie používať ich zmes. Vhodným spôsobom ich použitia je napríklad umiestnenie plochej krabičky s rozmermi približne 15 x 10 x 1 cm na zem, najlepšie k stene, s jednou stenou otvorenou a jej dno dôkladne prevlhčiť insekticídnym roztokom. Medzi prirodzených nepriateľov škorpiónov patria kačky domáce, ktoré ich s obľubou požierajú.

Obávanými jedovatými živočíchmi sú i hady, ktoré na svete ročne usmrtia niekoľko desiatok tisíc ľudí. Najviac poranení býva hlásených z tropických častí Ázie, najmä z Indie a Barmy, pričom najväčší počet úmrtí obvykle spôsobujú zmija retiazková, zmija pávia a kobry. Medzi krajiny s najvyšším výskytom poranení jedovatými hadmi patria aj Venezuela, Ekvádor, Brazília a Srí Lanka. Najjedovatejší had sveta - 3 metrový Taipan disponujúci letálnou dávkou jedu pre 80 ľudí žije v Austrálii. Hady sú plaché a na človeka aktívne neútočia, výnimku predstavuje len kobra kráľovská. K uštipnutiu človeka často dochádza pri náhodnom šliapnutí na hada, predovšetkým za tmy. Najrizikovejším je kontakt s jedincami strážiacimi vajcia, ktoré sú v tomto období značne nervózne. Ak hady prichádzajú do blízkosti ľudských obydlí, nie je to preto, aby útočili na človeka, ale cieľom ich snaženia sú zväčša hlodavce. V okolí ľudských sídiel a na plážach je preto potrebné odstraňovať odpadky. S nimi totiž prichádzajú hlodavce a tie zasa lákajú svojich predátorov - hady. Bližšie k ľudským obydliam sa hady neraz presúvajú aj v čase povodní, keď sú ich tradičné skrýše zaplavené vodou. Známe sú prípady poranenia jedovatými hadmi počas záplav v Ázii a Afrike, keď hady rovnako ako ľudia hľadali útočisko na plávajúcich predmetoch.

Prevencia spočíva vo vyhýbaní sa miestam pravdepodobného úkrytu hadov (diery, húštiny, skalné štrbiny, dutiny stromov, opustené termitiská), prípadne sa presvedčiť konárom alebo palicou, že sa v nich nenachádzajú. V hustom neprehľadnom teréne je lepšie nechať sa viesť miestnymi sprievodcami. Za tmy je vhodné osvetľovať cestu a jej okolie svietidlom. V prípadne nutnosti prenocovania v teréne môže do istej miery poskytnúť ochranu pred jedovatými živočíchmi dobre upevnená sieť proti hmyzu (moskytiéra). Pri stretnutí s hadom sa odporúča zostať nepohnute stáť, až kým sa had neodplazí. Niektoré druhy (kobra, mamba) zaujímajú pri pocite ohrozenia výstražnú polohu so vztýčenou prednou časťou tela a pri najmenšom pohybe človeka (hoci i smerom dozadu) môžu zaútočiť. Iné druhy hadov, napríklad štrkáče a korálovce, vydávajú pri podráždení varovné zvuky.

Keďže drvivá väčšina hadích uhryznutí je lokalizovaná na dolných končatinách, v rizikových oblastiach je vhodné vybaviť sa vysokou pevnou obuvou a dlhými nohavicami.

Pri poskytovaní prvej pomoci sa zásadne neodporúča narezanie alebo vyrezanie miesta uštipnutia (ako je to uvádzané v staršej literatúre), ani jeho vysávanie ústami (odstráni sa len malé množstvo jedu), či nalievanie rôznych chemikálií na ranu, ktoré iba napomáhajú nekróze a sekundárnej infekcii. Nevhodné je aj prikladanie ľadu na ranu, jej trenie, masírovanie alebo vypaľovanie. Poraneného treba upokojiť (vystupovať kľudne, udržiavať rozhovor, zraneného podľa možnosti nenechávať osamote) a postihnutú končatinu čo najskôr stiahnuť elastickým ovinadlom (nad i pod poranením), čím sa spomalí prienik jedu do organizmu. Koža správne stiahnutej končatiny má byť namodralá v dôsledku stlačenia žilového systému. Ak je biela a pod miestom zovretia nie je hmatateľný pulz, vtedy je sťah príliš silný a nežiadúco obmedzuje aj prúdenie krvi v tepnách. Stiahnutie sa má uvoľniť až v nemocnici. Predčasné náhle uvoľnenie ovinadla môže spôsobiť rýchle vyplavenie jedu do systémovej cirkulácie s následnou ťažkou celkovou reakciou. Miesto uštipnutia je treba otrieť, aby sa odstránil zvyšok jedu na koži, vydezinfikovať a prikryť. Niektorí lekári odporúčajú obviazať poranenú končatinu od miesta poranenia čo najvyššie elastickým ovinadlom (v prípade, že ovinadlo nie je k dispozícii postačí aj pruh látky), pričom tesná tlaková bandáž má spolu so znehybnením končatiny zadržovať toxín v okolí poranenia. K postihnutej končatine je vhodné priložiť dlahu ako pri zlomenine (prípadne palicu, tyč alebo konár) a pacienta v ľahu alebo aspoň v sede dopraviť do nemocnice. Panika a pohyb pacienta stav zhoršujú, rovnako ako alkohol, ktorý je zásadne kontraindikovaný, pretože napomáha rozšíreniu ciev a tým zrýchľuje absorpciu jedu. Neodporúča sa podávať lieky proti bolesti obsahujúce kyselinu acetylosalicylovú (Acylpirin, Anopyrin a pod.), ktoré podporujú krvácanie. Pri zasiahnutí očí jedom "pľujúcej" kobry (spitting cobra), ktorá sa vyskytuje v Indonézii, Malajzii, juhovýchodnej Číne, na Taiwane, v severnom Vietname i v niektorých afrických krajinách, je nutné oči okamžite vypláchnuť vodou. Ak nie je voda k dispozícii, možno použiť i inú tekutinu, napríklad aj sliny alebo moč. Pravdepodobnosť úmrtia poraneného pacienta sa zvyšuje pri uhryznutí do oblasti hlavy, krku alebo priamo do cievy, pri pohybe postihnutého alebo tiež pri podaní nesprávneho špecifického antiséra. Miestni lekári dokážu väčšinou identifikovať druh hada na základe lokality, biotopu, charakteru poranenia a klinických príznakov otravy, nie vždy sa však na to oplatí spoliehať. Ak je to možné, treba sa hada pokúsiť určiť alebo ho na mieste incidentu zabiť a priniesť so sebou, aby sa mohla určiť špecifická antitoxická terapia. So zabitým hadom však treba zaobchádzať opatrne, pretože môže reflexne uhryznúť aj po smrti. Sérum proti hadiemu uštipnutiu sa aplikuje do žily, prípadne do svalu a nemá sa podať skôr, ako sa dostavia prvé príznaky celkovej otravy. Odhaduje sa, že ročne zomiera niekoľko tisíc ľudí len na následky podania antitoxického séra. Sérum nesmie byť skalené (ani v rámci záručnej doby), má sa skladovať pri chladničkovej teplote (nesmie však zmrznúť) a podáva ho zásadne lekár, v ktorého kompetencii je aj posúdenie precitlivenosti pacienta na sérum. K dispozícii musí byť adrenalín, prípadne i ďalšie prostriedky na zvládnutie alergickej (resp. anafylaktickej) reakcie. Aplikácia antitoxického séra priamo v teréne je značne problematická a prichádza do úvahy len pri poranení jedovatým hadom vo vzdialenej, ťažko dostupnej oblasti pri rozvoji celkových príznakov otravy. Vzhľadom na tepelnú labilitu musí byť sérum skladované v prenosnej chladničke alebo v polystyrénovej krabici s ľadom s teplotou 2-10˚C, pričom postihnutému by ho mal podať lekár alebo iná zdravotnícky vzdelaná osoba so špeciálnou prípravou (zdravotník expedície a pod.). V niektorých krajinách sa možno stretnúť i s netradičnými spôsobmi liečby poranení jedovatými hadmi, napríklad s užívaním protijedových tabliet vyrábaných v Číne alebo prikladaním čierneho kameňa na miesto pohryzenia (aktívne uhlie). Tie však možno využiť len pri nedostupnosti rýchlej odbornej pomoci a s dodržaním všetkých uvedených pravidiel prvej pomoci. Jedovaté hady nie sú prítomné vo vyšších nadmorských výškach (nad 5000 m.n.m.), na niektorých európskych ostrovoch (Island, Írsko, Kréta a niektoré ďalšie grécke ostrovy, Sardínia, Malta, Korzika, Baleárske ostrovy), na Kanárskych a Kapverdských ostrovoch, v Čile, Grónsku, severných častiach Ruska, Kanady a Škandinávie, ani na väčšine karibských a tichomorských ostrovov. Morské hady sa vyskytujú výlučne v teplejších častiach Indického a Tichého oceánu (v Atlantiku sa nenachádzajú). Údaje o ich agresivite sa rôznia, najviac poranení však spôsobujú rybárom, ktorí ich holými rukami vyťahujú zo svojich rybárskych sietí.

Riziko zo strany hadov však nehrozí len od jedovatých druhov. Pri cestách v trópoch môžu prísť cestovatelia do kontaktu aj so škrtičmi (pytón, anakonda a pod.) dosahujúcimi dĺžku takmer 10 metrov. Pri napadnutí musí človek rýchlo vzpažiť, aby mohol pomaly sa ovínajúceho hada preseknúť mačetou, ktorá je nevyhnutnou súčasťou výzbroja pri pobyte v pralesoch. Po uväznení rúk šance napadnutého človeka efektívne sa brániť klesajú.

Na svete žije asi 2700 druhov hadov, z ktorých je jedovatých iba 400. Jediným kontinentom, kde žije viac jedovatých hadov ako nejedovatých je Austrália.

Hadí jed však môže byť aj užitočný, veď už dlhú dobu sa po zriedení používa na výrobu liekov (najmä analgetík a liečiv ovplyvňujúcich zrážanlivosť krvi). V exotickej cudzine (najmä v Ázii) býva hadie mäso pripravené na rôzne spôsoby vyhľadávanou špecialitou. V mnohých krajinách sa stáva chovanie hadov v malom domácom teráriu čoraz populárnejším koníčkom. Ich telo, rovnako ako u jašteríc a korytnačiek, však býva pomerne často kontaminované salmonelami. Po kontakte s nimi je preto nevyhnutné dôkladne si umyť ruky a treba zabrániť ich prístupu do kuchyne. V rodinách chovajúcich takéto druhy živočíchov sa vyskytli viaceré prípady vážneho salmonelového ochorenia u detí a imunodeficitných dospelých.

Podobné zásady prvej pomoci ako u škorpiónov a jedovatých hadov (ukľudnenie, podviazanie, znehybnenie, transport v kľude) platia aj pre poranenia jedovatými pavúkmi. Vysávanie jedu, narezanie rany, jej pálenie či leptanie nemajú význam a môžu situáciu ešte viac zhoršiť. K najviac nebezpečným druhom patria čierna vdova (rod Latrodectus), banánový pavúk (rod Phoneutria), hnedé pavúky (rod Loxosceles) ako aj zástupcovia rodov Atrax a Chiracanthium, predovšetkým v čase starania sa o vaječný vak. Postihnutému treba podať liek proti bolesti (napr. Paralen, Surgam, Ibuprofen), rýchlu úľavu prinesie vnútrožilovo podané kalcium. Proti jedu niektorých pavúkov sa vyrába špecifické sérum, pre správne určenie typu je žiadúce priniesť pavúka so sebou. Pavúky sa pohybujú v prostredí kontaminovanom rôznymi druhmi mikroorganizmov, ktoré sa môžu pri pohryzení preniesť na kožu človeka. Ranu preto treba dôkladne vydezinfikovať a v prípade jej sekundárnej infekcie aplikovať antibiotiká. V niektorých krajinách Južnej Ameriky predstavujú pavúky závažnejší zdravotný problém ako jedovaté hady, k úmrtiu postihnutých osôb však dochádza iba zriedkavo. Najviac obetí po pohryzení pavúkom je u malých detí. Pavúky často zaliezajú do odložených odevov, pod kožušiny a rohože na zemi, na spodnú stranu stoličiek, do odhodených nádob a prázdnych konzerv, pod kôru stromov alebo na visiace uteráky, ktoré je vhodné pred použitím pretrepať. K pohryzeniam dochádza aj pri skladaní obrazov zo steny, upratovaní v neprehľadnom tmavom priestore, či napríklad na toalete, najmä v drevených poľných záchodoch. V nočných hodinách sa odporúča osvetľovať si cestu baterkou. Nie každé bolestivé uhryznutie musí znamenať vážnu otravu a naopak, pohryzenie niektorými prudko jedovatými pavúkmi bolí len málo alebo vôbec.

V niektorých oblastiach sveta predstavujú značné zdravotné riziko i jedovaté blanokrídlovce (včely, osy a sršne atď.). Svojou agresivitou sú povestné najmä ázijské sršne a útočné africké a juhoamerické osy. V niektorých častiach Indonézie bolo osídľovanie nových oblastí človekom podmienené úplným vyhubením ich populácie. Osa útočná si stavia svoje hniezda v zemi, takže pri chôdzi v miestach, kde sa vyskytuje, je potrebná obozretnosť. Nebezpečie predstavuje aj pre jazdcov na koňoch, ktorých pach má pre ňu dráždivý účinok. Všeobecne platí, že pravdepodobnosť útoku na človeka je daná najmä intenzitou a dobou podráždenia - v dusne pred búrkou ich agresivita narastá. Poranenia jedovatými blanokrídlovcami sú nebezpečné najmä pre alergikov, malé deti a pri bodnutí do krku, jazyka alebo ústnej dutiny so vznikom opuchu obmedzujúceho dýchanie. V takých prípadoch treba čo najskôr podať antihistaminiká, prípadne epinefrín (adrenalín) komerčne dostupný pre laické použitie do svalu vo forme samovystreľovacieho pera (Epi-pen). Bolesť a opuch v mieste bodnutia pomôžu zmierniť 50% alkoholový obklad a lokálna aplikácia Fenistil gelu s antihistaminovým účinkom. Včely a niektoré osy zanechávajú v mieste poranenia svoje žihadlo aj s časťou zadočka, ktoré je potrebné opatrne vytiahnuť tak, aby nedošlo k stlačeniu jedového vačku a vyprázneniu zvyšného toxínu do rany - použiť sa môže napríklad pinzeta alebo dve zápalky.

NEBEZPEČNÉ NEJEDOVATÉ ŽIVOČÍCHY

Väčšina zvierat žijúcich vo voľnej prírode sa vyhýba kontaktu s človekom a ak turista upozorní na svoju prítomnosť hlasným hovorom alebo smiechom, k neželanému stretnutiu dôjde iba zriedka. Výnimku však môžu tvoriť vyhladované alebo choré mäsožravé šelmy, kontakt s mláďaťom pod dohľadom dospelého jedinca, prípadne neúmyselné prekročenie tzv. kritickej hranice zvieraťa. Preto je vhodné správať sa k všetkým veľkým a potencionálne nebezpečným zvieratám s rešpektom a udržiavať si od nich bezpečnú vzdialenosť. Podcenenie situácie sa turistovi nemusí vyplatiť, veď nejedno na prvý pohľad nemotorné zviera dokáže v okamihu vyvinúť prekvapivo veľkú rýchlosť a prejaviť značnú mrštnosť. Poranenia cestovateľov zvieratami sú s výnimkou domácich psov zriedkavé (pozri očkovanie proti besnote). Návštevníci safari parkov a prírodných rezervácií by sa mali informovať o bezpečných trasách na putovanie a miestach na prespanie - nevhodné na spánok sú napríklad miesta v blízkosti vodných zdrojov, kde sa zvieratá po zotmení napájajú. Osoby kráčajúce za tmy bez svetla sú pre divé zvieratá obzvlášť ľahkou korisťou. Automobil s pevnou strechou predstavuje pomerne bezpečnú ochranu, pred útočiacim slonom alebo nosorožcom to však stačiť nemusí. Nebezpečné sú najmä útoky tigrov (juhovýchodná Ázia, hlavne Bengálsko), medveďov Grizly (severoamerické lesy), slonov (predovšetkým afrických) a hrochov pri splavovaní riek. Útoky na ľudí so smrteľným koncom však boli zaznamenané aj u levov, leopardov, divých mačiek, hyen, vlkov, tiav, bizónov a divých prasiat.

Prvá pomoc pri pohryzení, poškrabaní alebo poslinení rany zvieraťom spočíva v nasledujúcich krokoch:

- dôkladné umytie rany mydlom a vodou,

- v prípade, že nie je k dispozícii voda alebo mydlo, treba použiť akúkoľvek inú tekutinu (napr. alkoholický nápoj, moč) respektíve akýkoľvek detergentný prostriedok,

- odstrániť špinu a cudzí materiál (zlomené zuby a pod.) z rany,

- ranu opäť opláchnuť vodou (alebo inou tekutinou),

- vydezinfikovať miesto poranenia napr. jódovými preparátmi alebo alkoholom.

Po poskytnutí prvej pomoci treba čo najskôr vyhľadať prvú pomoc za účelom chirurgickej revízie rany, pasívnej imunizácie (podanie hotových protilátok) proti tetanu, prípadne i očkovacích látok proti besnote a tetanu (aktívna imunizácia).

V Sudáne, Strednej Afrike a juhovýchodnej Ázii existuje riziko útoku riečnych krokodílov, na Ďalekom východe a v severnej Austrálii sa vyskytujú i druhy adaptované na slanú vodu. Ročne je na svete hlásených viac ako 100 útokov žralokov na človeka, väčšina z nich sa odohrá medzi 30°s.z.š. a 30°j.z.š., najmä na západnom pobreží USA (štáty Kalifornia a Oregon), v Juhoafrickej republike (pobrežie Easter Cape, Western Cape a Natal) a v Austrálii (všetky štáty vrátane Tasmánie s výnimkou Nothern Territory, najmä však South Australia a New South Wales). Sporadické útoky najnebezpečnejšieho bieleho žraloka (Carcharodon carcharias - white shark) však v priebehu 20. storočia zaznamenali aj vo vodách Nového Zélandu, Japonska, Brazílie, Argentíny, Hawaii, pri východnom pobreží USA, v Karibskom a Stredozemnom mori. Medzi 3 najčastejšie útočiace druhy patria aj Galeocerdo cuvier (tiger shark) a Carcharhinus leucas (bull shark). Žralokov priťahuje najmä čerstvá krv (napr. ryby lovené harpúnou) a nepravidelné pohyby (typické pre zraneného živočícha), preto je v ich bezprostrednej blízkosti potrebné zachovať kľud a pravidelne „šlapať“ vodu vo vertikálnej polohe. V rizikových oblastiach s výskytom žralokov sa neodporúča surfovať; pri pohľade zospodu môže žralok mylne považovať surfovú dosku za tuleňa alebo iného morského živočícha, ktorý je obľúbenou potravou. Špeciálne repelenty testované proti žralokom sa ukázali ako málo účinné.

Pri cestách do rizikových oblastí trópov je preto potrebné informovať sa na mieste o možnom nebezpečenstve zo strany vodných živočíchov - najmä žralokov, krokodílov a hrochov.

Zlú povesť majú však i iné morské živočíchy s pevnými zubami - muréna a konger (pre svoj pretiahly tvar tela neprávne nazývaný morský úhor). Hoci poranenia spôsobené ich čeľusťami sú neraz pomerne rozsiahle a pomaly sa hoja, nie sú zrejme pre človeka až tak nebezpečné, ako sa niekedy tvrdí. Agresívne správanie týchto živočíchov je podľa potápačov veľmi zriedkavé. Väčšina druhov murén a kongerov žije v teplých moriach, vyskytujú sa však aj pri skalnatých pobrežiach Stredozemného mora a Atlantického oceánu (medzi typické miesta ich výskytu patrí napríklad oblasť medzi Gibraltarom a Azorskými ostrovmi), pričom aktívne sú najmä v noci. V sladkých vodách Južnej Ameriky, Afriky i v niektorých moriach sa nachádzajú ryby schopné vyvíjať elektrický prúd, pričom juhoamerický elektrický úhor a morské torpédo môžu usmrtiť i dospelého človeka. Raji podobné Torpédo mramorované, ktoré sa nachádza sa aj v Stredozemnom mori, je dlhé vyše 40 cm a prežíva pritlačené k morskému dnu alebo zahrabané v piesku. Postihnutému človeku by mala byť v prípade potreby podaná kardiopulmonálna resuscitácia ako pri elektrickom šoku.