Vakcinácia pred cestou do zahraničia

Jediným ochorením, proti ktorému môže byť od cestovateľov podľa rozhodnutia Svetovej zdravotníckej organizácie (SZO) očkovanie povinne vyžadované je žltá zimnica (nazývaná aj žltá horúčka - yellow fever). Ide o medzinárodný predpis s cieľom ochrany zdravia samotného cestovateľa ako aj domácej populácie navštevovanej krajiny pred závažným ochorením. Vírus žltej zimnice je podľa SZO každoročne zodpovedný za približne 200.000 ochorení a 30.000 úmrtí, z čoho sa 90% je hlásených z afrického kontinentu. V najviac rizikových oblastiach Afriky medzi 15° zemepisnej šírky na sever a na juh od rovníka žije 500 miliónov obyvateľov a ročne sem zavítajú približne 3 milióny zahraničných návštevníkov. Žltá zimnica sa prejavuje zimnicou, zvracaním, bolesťami svalov, krvácaním a žltačkou. Nákaza sa prenáša bodnutím komára a u neimúnnych zahraničných cestovateľov dosahuje smrtnosť (podiel zomrelých z počtu  nakazených) až 60%. Očkovanie sa vykonáva výlučne v centrách certifikovaných Svetovou zdravotníckou organizáciou, ktoré vydajú osvedčenie o vakcinácii v svetovom jazyku. Vakcína (Stamaril) obsahujúca živý oslabený vírusový kmeň býva dobre tolerovaná a nežiadúce postvakcinačné reakcie sú zriedkavé (asi v 3% prípadov). Neodporúča sa jej simultánne aplikovanie s očkovacou látkou proti cholere a opatrne by sa mala podávať aj osobám precitlivelým na vaječnú bielkovinu a niektoré antibiotiká (neomycín, polymyxín). Nesmú sa ňou očkovať osoby HIV pozitívne, ani iní jedinci s oslabeným imunitným systémom (malígne ochorenie krvotvorby, liečba steroidmi, chemoterapia a pod.). Deti do 6 mesiacov života a tehotné ženy by sa mali očkovať len pri cestách do endemických oblastí s vysokým rizikom nákazy. Vakcína sa podáva v jednej dávke a zaručuje ochranu na 10 rokov. Dostatočne vysoká hladina ochranných protilátok sa po podaní vakcíny vytvára 10 dní, preto certifikát nadobúda oficiálnu platnosť až na 10. deň po zaočkovaní. Ak cestovateľ navštívi krajinu, ktorá očkovanie povinne vyžaduje a bol zaočkovaný pred menej ako 10 dňami, môže byť umiestnený do karantény, pričom finančné náklady s ňou spojené bude znášať sám alebo bude musieť danú krajinu opustiť. V prípade kontraindikácie očkovania vydá lekár potvrdenie v svetovom jazyku s vysvetlením prečo nemohla byť očkovacia látka cestovateľovi podaná. Tieto potvrdenia sú príslušnými zdravotníckymi úradmi v cieľovej krajine väčšinou akceptované. Pri cestách do endemickej oblasti žltej zimnice je očkovanie vzhľadom na spomínanú vysokú smrtnosť ochorenia nevyhnutnou ochranou a nemožno ho podceňovať. Za endemické oblasti sú považované tieto krajiny alebo ich časti: v Afrike Angola, Benin, Burkina Faso, Burundi, Čad, Demokratická republika Kongo, Etiópia, Gabon, Gambia, Ghana, Guinea, Guinea-Bissau, Kamerun, Keňa, Kongo, Libéria, Mali, Mauretánia, Niger, Nigéria, Pobrežie slonoviny, Rovníková Guinea, Rwanda, Sao Tome a Principe, Senegal, Sierra Leone, Somálsko, Stredoafrická republika, Sudán, Tanzánia, Togo, Uganda, Zimbabwe a v Latinskej Amerike Bolívia, Brazília, Ekvádor, Francúzska Guayana, Guayana, Kolumbia, Panama, Peru, Surinam, Trinidad a Tobago, Venezuela. Zdravotnícke úrady niektorých krajín môžu zaradiť medzi endemické oblasti aj iné štáty podľa aktuálnej epidemiologickej situácie. Potvrdenie o očkovaní proti tejto chorobe však môže byť povinne vyžadované aj v niektorých krajinách južnej Európy (pozri dovolenka v európskych subtrópoch), Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky, a to od cestovateľov prichádzajúcich z uvedených endemických oblastí žltej zimnice. Sú to oblasti, kde sa síce táto nebezpečná nákaza nevyskytuje, prežíva tam však komár-prenášač a preto existuje možnosť jej rozšírenia po privezení vírusu v tele nakazenej osoby.

Očkovanie proti cholere je na rozdiel od žltej zimnice účinné len približne u polovice zaočkovaných a preto sa pred časom od cestovateľov pri návšteve endemických oblastí prestalo povinne vyžadovať. Mnohí turisti získali po očkovaní falošný pocit bezpečia, nedodržiavali pravidlá hygieny stravovania a pili vodu z neoverených zdrojov, následkom čoho sa nakazili cholerou. Preto sa od povinného očkovania ustúpilo a dôraz sa začal klásť na iné druhy prevencie (pozri hnačka cestovateľov). Môže sa však stať, že pri vypuknutí epidémie v jednej krajine, bude od cestovateľa na hranici do susedného štátu toto očkovanie vyžadované. Pred odchodom do oblastí s vyšším výskytom cholery sa preto odporúča 1 dávka 0,5 ml očkovacej látky podanej do svalu za účelom obdržania vakcinačného certifikátu, ktorým sa potom môže cestovateľ preukázať.

Vakcína je dostupná k zakúpeniu vo forme injekčnej a ústnej, obe však poskytujú len čiastočnú ochranu na dobu 3 až 6 mesiacov. Endemickými oblasťami, odkiaľ sa začali šíriť takmer všetky pandémie cholery v minulosti sú India a Bangladéš. Vyskytuje sa však i v ďalších častiach Ázie, ako aj v Afrike (vrátane Egypta) a Latinskej Amerike. Ochorenie prebieha často bez príznakov, ak sa však prejaví (napr. u osôb so zníženou produkciou žalúdočnej kyseliny alebo liečených antacidami), úporná vodnatá hnačka (až 20 litrov denne) a zvracanie vedú rýchlo k dehydratácii pacienta. Prvá pomoc spočíva v rýchlej náhrade stratených tekutín a solí, ktoré môžu zachrániť život pacienta s ťažkou formou ochorenia. Antibiotická terapia má až druhoradý význam.

Najčastejším neželaným "suvenírom" zo zahraničia, spomedzi tých ochorení, ktorým je možné predísť očkovaním, je hepatitída A (nie celkom správne nazývaná aj infekčná žltačka). Ide o vírusový zápal pečene rozšírený po celom svete, najväčšie riziko nákazy však hrozí turistom pri návšteve tropických a subtropických oblastí, vrátane krajín južnej Európy. Jeho pôvodca vstupuje do organizmu ústami a vylučuje sa stolicou, z čoho vyplývajú i možné spôsoby prenosu - kontaminované ruky, potrava, voda a do úvahy prichádza i prenos pohlavným stykom. Vzhľadom na dlhú inkubačnú dobu (t.j. obdobie od nákazy po nástup prvých príznakov ochorenia) 14-50 dní sa môže postihnutý cestovateľ stať infekčným pre okolie a ochorieť až po návrate do svojej domovskej krajiny.

Základné očkovanie pozostáva z 1 alebo 2 dávok (v odstupe 1 mesiaca) do svalu ramena alebo do stehna u detí. Preočkovanie o 9-12 mesiacov zabezpečí solídnu ochranu minimálne na 10 rokov. Hoci očkovacia látka proti hepatitíde A nepatrí medzi najlacnejšie, investícia do nej sa vzhľadom na vysoké riziko nákazy a dlhodobý ochranný účinok, ktorý poskytuje, určite oplatí. Osoby cestujúce služobne do oblastí s vysokým výskytom hepatitídy A (Afrika, Ázia, Stredomorie, Stredná a Južná Amerika) majú podľa indikačného zoznamu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky nárok na úhradu očkovacej látky poisťovňou. Po kontakte neimúnneho cestovateľa s chorým na vírusovú hepatitídu A, prípadne po požití kontaminovanej potravy alebo vody, možno ochoreniu zabrániť injekčným podaním hotových protilátok (tzv. pasívna imunizácia imunoglobulínom). Tento prostriedok však nemusí byť v rozvojových krajinách vždy dostupný. 

Podobným spôsobom ako vírusová hepatitída A sa prenáša i vírusový zápal pečene typu E, proti ktorému zatiaľ neexistuje účinná očkovacia látka. Vírus hepatitídy E predstavuje veľké riziko najmä pre ženy v pokročilom stupni gravidity, u ktorých môže infekcia vyvolať vážne zdravotné komplikácie s možnými smrteľnými následkami pre matku aj plod.

Pri predpokladanej expozícii rizikovým faktorom a pri dlhších pobytoch v zahraničí, presahujúcich 6 mesiacov sa odporúča aj očkovanie proti hepatitíde B. Tá sa na rozdiel od hepatitídy A prenáša krvnou cestou (napr. kontaminované ihly a striekačky, transfúzie, operácie, endoskopické výkony, tetovanie, piercing, kontaminovaná britva v holičstve) a pohlavným stykom, pričom vírus hepatitídy B je dokonca infekčnejší ako vírus HIV. Vysoký výskyt hepatitídy B možno pozorovať v niektorých oblastiach Číny, čo sa dáva do súvisu s nedostatočnou sterilizáciou ihiel používaných na akupunktúru. Pokiaľ si nie je cestovateľ istý dokonalou sterilizáciou ihiel a iného zdravotníckeho  materiálu používaného na invazívne výkony, odporúča sa, ak je to možné, týmto zákrokom sa vyhnúť. K prenosu vírusu môže dôjsť aj pri invazívnom stomatologickom výkone, preto je žiadúca kontrola a ošetrenie chrupu už doma pred vycestovaním.

Preventívne očkovanie proti hepatitíde B je žiadúce najmä pri dlhodobých pobytoch v zahraničí, pretože s dĺžkou pobytu stúpa pravdepodobnosť potreby invazívneho zákroku (úrazy, akútne ochorenia). Podanie 3 základných dávok zabezpečí ochranu na 5-10 rokov. Ďalším vhodným preventívnym opatrením je pribaliť do lekárničky pred odchodom do zahraničia vlastné sterilné ihly a striekačky. Tie sa môžu v cudzine zísť nielen pri injekčnom podávaní liekov a očkovacích látok, ale napríklad aj pri odbere krvi, pretože v mnohých krajinách sveta sú aktívni účastníci autonehody povinní podrobiť sa odberu krvi na alkohol.

Rovnakým spôsobom ako typ B sa prenáša aj vírusová hepatitída C. S výnimkou očkovania (účinná vakcína zatiaľ nebola vyrobená) pre ňu platia rovnaké spôsoby prevencie ako u hepatitídy B, vrátane používania kondómov pri pohlavnom styku.

Na trhu je dostupná aj očkovacia látka s názvom Twinrix poskytujúca v 3 dávkach ochranu proti hepatitíde typu A aj B súčasne.

Brušný týfus, ktorý sa u nás vyskytuje už len zriedkavo, je v krajinách tretieho sveta stále relatívne častý. Salmonely sa vylučujú z tela stolicou alebo močom a k nákaze zvyčajne dochádza kontaminovanými rukami a po požití kontaminovanej potravy alebo vody. U časti postihnutých, predovšetkým u starších korpulentných žien s preexistujúcim ochorením žlčových ciest, prechádza brušný týfus do chronického štádia. Cestovateľ nakazený počas pobytu v zahraničí sa teda môže stať chronickým nosičom a predstavovať dlhodobé (niekedy až doživotné) riziko nákazy pre svoje okolie. Liečenie nosičstva často vyžaduje kombináciu operačného zákroku a cielenej antibiotickej liečby, ani tak však nemusí byť úspešné. Očkovacia látka podávaná jednorazovo injekčne zabezpečuje solídnu ochranu na 3-5 rokov, zatiaľ čo vakcína na perorálne (ústne) použitie sa má podať každoročne v dávke 3 krát po 1 kapsli každý druhý deň.

V malarických oblastiach býva pri absencii laboratórií niekedy brušný týfus mylne považovaný za maláriu, prípadne i naopak. Pri každej dlhšie trvajúcej horúčke, ktorá sa drží na vysokých hodnotách, treba v trópoch myslieť na brušný týfus. Hnačka nie je pre toto ochorenie typická, častejšie sa objavuje zápcha.

Meningokoková meningitída je bakteriálny zápal mozgových blán, ktorý sa vyskytuje  hlavne v zimných mesiacoch a prenáša sa vzdušnou cestou. Postihnutí bývajú predovšetkým členovia kolektívov adolescentov a mladých dospelých, najmä študentov ubytovaných na internáte. V niektorých oblastiach sveta je však výskyt tohto závažného ochorenia, vyžadujúceho si rýchlu a intenzívnu liečbu, ďaleko vyšší. Časté epidémie postihujú predovšetkým subsaharské krajiny v páse savany od východného k západnému pobrežiu Afriky v zimnom období sucha, časti Saudskej Arábie, niektoré oblasti Indie (napr. okolie Dillí), Nepál, Bután a Pakistan. Riziko nákazy hrozí predovšetkým individuálnym cestovateľom prebývajúcim v improvizovaných podmienkach a v tesnom kontakte s miestnym obyvateľstvom. V Saudskej Arábii sa očkovanie proti tomuto ochoreniu povinne vyžaduje od pútnikov do svätého moslimského mesta Mekka v období "hádž". Jedna dávka injekčne podanej očkovacej látky poskytne ochranu na 3 roky, u detí do 2 rokov je protektívny účinok menej výrazný. Očkovacia látka je síce bezpečná a spoľahlivá, neposkytuje však ochranu proti všetkým typom meningokokových baktérií a preto ochorieť môže i zaočkovaný jedinec. Napríklad pomerne častý typ B sa vo vakcíne nenachádza. Preto je dôležité včas rozpoznať začínajúci zápal mozgových blán na základe nasledovných príznakov: zvýšená telesná teplota, bolesť hlavy (najmä v záhlaví), tuhnutie šije a tvárového svalstva, sťažené prehĺtanie, zvracanie, svetloplachosť, nepravidelný pomalý pulz, spavosť, krvná vyrážka (ktorá nezmizne po zatlačení skleneným pohárom alebo iným priehľadným predmetom na kožu). Pri ich prítomnosti (nemusia sa vyskytnúť všetky naraz) treba okamžite zabezpečiť rýchlu lekársku pomoc. Ide vždy o akútny stav s ohrozením života pacienta s možnosťou trvalej závažnej poruchy zdravia. Niekedy ochorenie prebieha tak rýchlo, že sa väčšina uvedených príznakov nestačí prejaviť a preto aj pri najmenšom podozrení treba ihneď konzultovať lekára.

Špecifickou chorobou ázijského kontinentu, predovšetkým jeho východnej časti (od južných nížinných oblastí Nepálu a východnej Indie po východné pobrežie Číny, ruský Sachalin a Indonéziu) je Japonská encefalitída. Tento vírusový zápal mozgu, ktorý prenáša komár rodu Culex, každoročne postihuje okolo 50.000 osôb. V niektorých oblastiach hrozí nákaza len na jar a v lete, inde počas celého roka, najviac však počas obdobia dažďov. Riziku sú vystavené najmä osoby pohybujúce sa vonku po západe slnka (t.j. v čase aktivity prenášača) na vidieku, najmä v blízkosti chovov ošípaných, ktoré sú spolu s vtákmi hlavným rezervoárom vírusu pre komáre. Vo väčšine prípadov ide o zdravotníkov, archeológov, geológov a pod., ktorí do endemických oblastí prichádzajú z pracovných dôvodov. Turisti navštevujú endemické vidiecke oblasti zriedkavejšie. Vo veľkých mestách a prímorských letoviskách, ktoré sú tradičnými turistickými oblasťami, riziko nákazy nehrozí. Japonská encefalitída si každoročne vyžiada tisíce ľudských životov, najmä detí (smrtnosť dosahuje až 30%) a približne u tretiny prežívajúcich pacientov zanecháva toto ochorenie trvalé následky. Ochorenie preto nemožno podceňovať a pred cestou do rizikových oblastí sa odporúča preventívne očkovanie aspoň 2 dávkami v odstupe 1-2 týždňov. Tretia dávka posilňujúca imunitu sa má podať za 12-18 mesiacov a preočkovanie na dlhodobé udržanie imunity raz za 1-4 roky. Dôležitú úlohu v prevencii tejto nákazy má i používanie repelentov a ďalšie spôsoby ochrany pred komármi (pozri ochrana pred hmyzom).

V niektorých subtropických a tropických oblastiach existuje pomerne značné riziko nákazy besnotou (vzteklina). Odhaduje sa, že toto ochorenie si každoročne vyžiada tisíce ľudských životov. Najviac prípadov besnoty býva hlásených z Južnej Ameriky, Indického subkontinentu, Thajska, Vietnamu a Filipín. Naopak, vo Veľkej Británii, Írsku, na Islande, na pevnine Nórska a Švédska, malajzijskom polostrove, v Novej Guinei, Taiwane, Japonsku, Austrálii, Novom Zélande, Oceánii a Antarktíde sa besnota nevyskytuje. Nakazené besnotou môže byť akékoľvek teplokrvné domáce i voľne žijúce zviera, najväčšou hrozbou pre cestovateľov sú však voľne sa potulujúci psi. Najčastejším spôsobom prenosu vírusu besnoty na človeka je pohryzenie infikovaným zvieraťom, napríklad v Thajsku je pohryzených psom až 1% zahraničných návštevníkov vidieka. Oveľa zriedkavejším spôsobom nákazy je vdýchnutie vírusu z kontaminovaných výkalov netopierov (tzv. guana) pri návšteve jaskýň, pričom takéto prípady boli hlásené predovšetkým z Latinskej Ameriky. Ak vírus prenikne z infikovanej rany pozdĺž nervových dráh do mozgu, ochorenie sa stáva nevyliečiteľným, zabrániť tomu však môže očkovanie pred poranením i po ňom. Preventívna (preexpozičná) profylaxia účinnou očkovacou látkou sa odporúča cestovateľom odchádzajúcim do odľahlých rizikových oblastí bez rýchlo dostupnej odbornej zdravotníckej pomoci, najmä ak patria do rizikovej skupiny - napr. cyklisti prechádzajúci vidiekom alebo osoby exponované zvieratám profesionálne (veterinári, zoológovia, biológovia a pod.).

Každé poranenie, prípadne poslinenie už predtým existujúcej rany známym i neznámym zvieraťom je potrebné nahlásiť. Platí to aj v prípade, ak majiteľ zvieraťa tvrdí, že je riadne zaočkované a rana je len malého rozsahu. Na základe hlásenia sa nariadi veterinárny dozor nad zvieraťom, prípadne aj očkovanie postihnutej osoby. Vo viacerých krajinách, vrátane južnej Európy, sa ojedinele vyskytujú prípady prenosu vírusu besnoty na človeka pri útoku infikovaným netopierom, k čomu v minulosti došlo aj v turistických  oblastiach. Aj v týchto zriedkavých prípadoch treba i pri malých poraneniach vyhľadať lekársku pomoc. Okrem besnoty prichádza po poranení zvieraťom do úvahy aj očkovanie proti iným infekčným chorobám (tetanus).

Dôležitú úlohu v prevencii besnoty má i rýchle a správne poskytnutie prvej pomoci (pozri nebezpečné nejedovaté živočíchy). Účinnú ochranu pred nezvratným poškodením mozgu vírusom besnoty poskytuje jedine očkovanie. Miestni liečitelia a šarlatáni v rozvojových krajinách neraz odporúčajú použiť na liečbu poranenia besným zvieraťom rôzne bylinné extrakty. Uprednostnenie takejto liečby pred osvedčenou očkovacou látkou môže skončiť úmrtím postihnutej osoby!

Pred vycestovaním do zahraničia je žiadúce skontrolovať si platnosť očkovania proti tetanu. Základné očkovanie proti tejto chorobe končí v 14. roku života a preočkovanie sa odporúča jednou dávkou každých 10 rokov (t.j. 24, 34 atď.), pričom je na osobnej zodpovednosti každého z nás tento interval dodržať (vakcínu hradí poisťovňa). Ak od posledného očkovania uplynie dlhšie obdobie, je potrebné podať 3 dávky očkovacej látky. Tetanus sa vyskytuje na celom svete, vrátane Európy. Pôvodca ochorenia - baktéria Clostridium tetani je vylučovaná do prostredia výkalmi domácich i voľne žijúcich zvierat, kde potom dlhú dobu prežíva (v pôde, prachu, na predmetoch a pod.) vo forme odolnej spóry. K nákaze človeka dochádza napríklad pri poranení pri práci so zeminou v záhrade, zatĺkaní hrdzavého klinca či zadrení špinavej drevenej triesky pod kožu. V menej rozvinutých krajinách je neraz zdravotnícke zariadenie s potrebnou pomocou (tetanickým antitoxínom a vakcínou) ťažko dostupné, čo môže zapríčiniť vznik život ohrozujúceho stavu. Cestovatelia smerujúci do odľahlých oblastí, najmä ak prichádzajú profesionálne do styku s pôdou a zvieratami (geológovia, agronómovia, baníci, archeológovia, veterinári a pod.) by mali tomuto očkovaniu venovať zvláštnu pozornosť. Podobne ako u besnoty aj tu má dôležitú úlohu rýchle a účinné poskytnutie prvej pomoci - odstránenie cudzieho telesa z rany, dôkladné omytie miesta poranenia vodou, dezinfekcia a sterilné krytie ako ochrana pred sekundárnou infekciou. Pri hlbokých, rozsiahlych a kontaminovaných ranách treba vyhľadať odbornú lekársku pomoc za účelom posúdenia indikácie postexpozičnej profylaxie.

U osôb nad 40 rokov je pri cestách do zahraničia potrebné zvážiť aj očkovanie proti záškrtu. Zmeny v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu zapríčinili začiatkom 90-tych rokov narušenie pravidelného očkovacieho programu, čo malo za následok vznik viacerých epidémií diftérie s tisíckami úmrtí. Hoci problém v tomto regióne vyvrcholil v rokoch 1995-1996, ešte stále existuje reálne riziko nákazy pri cestách za naše východné hranice. Informovať sa o aktuálnej epidemiologickej situácii v cieľovej oblasti je preto vhodné aj pri cestách na susednú Ukrajinu. Možnosť nákazy toxickými kmeňmi baktérie (Corynebacterium diphtheriae) však existuje aj v iných, menej vyspelých krajinách rozvojového sveta s nedostatočne rozvinutým očkovacím programom (napr. v Indii). Nebezpečná forma diftérie sa prenáša vzduchom (kašeľ, kontaminovaný prach), pričom veľa nosičov s toxickými kmeňmi baktérie v hrdle má len mierne alebo žiadne príznaky ochorenia, čo sťažuje ich rozpoznanie. Voľný pohyb bezpríznakových nosičov zvyšuje potencionálne riziko šírenia nákazy. Najúčinnejším spôsobom ochrany je preventívne očkovanie. V schéme základného pravidelného očkovania sa vakcína proti záškrtu podáva deťom v jednej striekačke spolu s tetanom a čiernym kašľom spolu v 6 dávkach, pričom posledná z nich sa od roku 2004 aplikuje v 14. roku života (predtým do roku 2003 v 6. roku veku). Hladina ochranných protilátok s pribúdajúcimi rokmi klesá. Preto by si mali dospelí, najmä v strednom a staršom veku, pred cestou do rizikovej oblasti nechať svoju imunitu voči záškrtu overiť (napr. kožným testom), prípadne by sa im mala preventívne podať 1 dávka očkovacej látky pre dospelých so zníženou dávkou (tzv. malé "d"). Osoby staršie ako 40 rokov, ktoré odchádzajú do oblasti zvýšeného výskytu diftérie majú nárok na uhradenie očkovacej látky poisťovňou. V prípade potreby preočkovania cestovateľa aj proti tetanu je možné podať obidve tieto očkovacie látky v jednej striekačke. Ak sa pri pobyte v cudzine objavia u cestovateľa príznaky angíny s opuchom a tvorbou k spodine prirasteného povlaku v hrdle, treba bezodkladne navštíviť zdravotnícke zariadenie. Liečba spočíva v podaní antitoxínu neutralizujúceho bakteriálny toxín a antibiotík. Menej nebezpečná je kožná forma diftérie, ktorá sa môže šíriť i dotykom kože, prípadne kontaktom s predmetmi kontaminovanými výlučkami dýchacích ciest. Na vznik pomaly sa hojacich kožných zápalov reaguje organizmus tvorbou protilátok, čo poskytuje postihnutej populácii odolnosť aj proti ťažkým formám záškrtu dýchacích ciest.

Trochu iná je situácia s detskou obrnou, na ktorú sa zameralo značné úsilie svetového spoločenstva v snahe o jej úplnú eradikáciu. Tú sa už podarilo dosiahnuť takmer na celom svete s výnimkou Afganistanu, Pakistanu, Indie a Nigérie, kde sa toto ochorenie ešte stále endemicky vyskytuje. Posledný prípad prenosnej detskej obrny na Slovensku sa vyskytol približne pred 40 rokmi. Poliomyelitída sa prejavuje formou chabej obrny len u malého percenta nakazených osôb, ak sa však vyvinie jej typický obraz (paralýza), môže zanechať vážne zdravotné následky a doživotnú invaliditu. Nadmerná námaha, tehotenstvo, zranenie alebo liečebné zákroky na začiatku ochorenia sú faktormi podporujúcimi prechod do paralytickej formy ochorenia. Očkovanie proti detskej obrne je na Slovensku súčasťou základného pravidelného očkovania detskej populácie. Vakcína sa podáva deťom perorálne spolu v 5 dávkach, pričom posledná z nich sa aplikuje v 12. roku života. Od toho času, podobne ako u iných chorôb, hladina protilátok v krvi postupne klesá. Preto je pred cestou do endemickej oblasti vhodné obnoviť si svoju imunitu proti detskej obrne posilňujúcou dávkou očkovacej látky. Osoby staršie ako 30 rokov majú pred návštevou rizikovej oblasti nárok na uhradenie očkovacej látky poisťovňou. Popri už spomínanej perorálnej vakcíne existuje aj injekčná forma, ktorá sa podáva v 2 základných dávkach s 1- mesačným odstupom. Na dlhodobé udržanie imunity je potrebné preočkovanie o 12 mesiacov a následne každých 10 rokov.

Pri cestách do zahraničia (najmä pri plánovanom použití prostriedkov hromadnej dopravy) treba myslieť i na prevenciu chrípky, ktorá môže hlavne u starších ľudí a osôb s oslabenou imunitou znamenať vážne ohrozenie zdravia. Často stačí prítomnosť jedinej osoby s chrípkou, ktorá vylučuje choroboplodné zárodky kašľaním a kýchaním. Uzavreté prúdenie vzduchu v lietadlách, autobusoch, vlakoch a lodiach napomáha cirkulácii vysoko infekčného chrípkového vírusu, čím môže dôjsť k nákaze aj cestujúcich sediacich vo vzdialenejších častiach dopravného prostriedku. V júni 1999 napríklad ochorelo na chrípku 115 pasažierov na výletnej lodi plaviacej sa vo vodách Stredozemého mora. Chrípkové ochorenia sa vyskytujú počas celého roka, nárast prípadov však možno každoročne pozorovať v chladnejších mesiacoch, v čase tzv. chrípkovej sezóny (október až apríl). To však platí len pre severnú pologuľu; v miernom klimatickom pásme na juh od rovníka prebieha zima v čase nášho teplého obdobia, kedy na chrípku myslíme len zriedka.

Vzhľadom na vysokú premenlivosť vírusu chrípky je potrebné nechať sa zaočkovať každý rok jednou dávkou aktuálnej očkovacej látky. Osoby 65-ročné a staršie, ako aj pacienti (bez ohľadu na vek) s chronickými ochoreniami dýchacích ciest, srdcovo-cievneho aparátu, metabolickými, obličkovými a imunitnými poruchami majú nárok na úhradu očkovacej látky poisťovňou. Vírus chrípky spôsobuje akútne horúčkové ochorenie so zápalom spojoviek a horných ciest dýchacích, bolesťou končatín a celkovou slabosťou, ktoré postihnutú osobu zvyčajne pripúta na lôžko a znemožní mu výkon povolania a koníčkov. Okrem toho poškodený dýchací trakt otvára cestu pre sekundárnu infekciu baktériami, ktoré môžu spôsobiť život ohrozujúci zápal pľúc. Laická verejnosť si neraz zamieňa potenciálne nebezpečné chrípku s banálnou infekciou horných dýchacích ciest spôsobenou niektorým z desiatok respiračných vírusov, proti ktorým chrípková očkovacia látka nechráni. Následkom toho sú neraz neopodstatnené fámy o zlyhaní vakcíny, ktoré môžu viesť počas ďalšej chrípkovej sezóny k jej odmietnutiu a zbytočnému ohrozeniu zdravia a života rizikových jedincov. Očkovacie látky proti chrípke patria medzi najúčinnejšie a najbezpečnejšie, napriek tomu je zaočkovanosť populácie na Slovensku v porovnaní s inými európskymi krajinami a USA každoročne oveľa nižšia. Podanie vakcíny osobe počas inkubačnej doby (t.j. už po vstupe vírusu do organizmu, ale ešte pred prejavením prvých príznakov) ochoreniu nezabráni, preto je vhodné nechať sa zaočkovať na začiatku chrípkovej sezóny, kedy je pravdepodobnosť predchádzajúceho kontaktu s vírusom chrípky nízka.

Rovnaké rizikové skupiny ako u chrípky majú nárok aj na bezplatné očkovanie aj proti pneumokokom vakcínou Pneumo 23. Pneumokoková nákaza sa rovnako ako chrípka prenáša vzdušnou cestou a v prípade oslabenia organizmu vyšším vekom a/alebo iným ochorením môže dôjsť k rozsevu baktérii po organizme a rozvoju život ohrozujúcej infekcie (zápal mozgových blán, zápal pľúc a pod.).

Viachodinové cestovanie v uzavretom dopravnom prostriedku (napríklad trans-atlantické lety) môžu byť miestom prenosu aj iných respiračných infekcií, napríklad tuberkulózy. Baktéria spôsobujúca toto ochorenie je menej infekčná ako vírus chrípky a tak je i riziko nákazy značne nižšie. Ohrozené sú predovšetkým osoby, ktoré neboli očkované a majú negatívny kožný test (nedostatočnú imunitu) na bielkovinu bacila tuberkulózy - tuberkulín. Takýmto cestovateľom sa preto pri cestách do Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky odporúča očkovanie proti tuberkulóze. To si však vyžaduje dostatok času pred vycestovaním, aby sa mohol zahojiť kožný uzlík po očkovaní a aby sa potom prípadne mohli podať i ostatné očkovania (ktorých podanie v čase hojenia uzlíka nie je prípustné).

Pri zahraničných pobytoch v listnatých alebo zmiešaných lesoch je potrebné venovať dostatočnú pozornosť kliešťom. Tie môžu byť vektorom viacerých závažných nákaz, najčastejšie kliešťovej encefalitídy a Lymskej boreliózy, zriedkavejšie kliešťového týfusu alebo krvácavých horúčkových stavov (Krymsko-konžská hemoragická horúčka prítomná aj na južnom Balkáne). Očkovacia látka proti stredoeurópskej vírusovej kliešťovej encefalitíde je u nás bežne dostupná. Podáva sa v 3 dávkach (pri zrýchlenej schéme očkovania v 4 dávkach) a poskytuje ochranu približne na 3-5 rokov. Ohniská vírusovej kliešťovej encefalitídy sa nachádzajú i vo viacerých krajinách Európy, napr. vo Švédsku (vrátane ostrova Gotland), Fínsku, Nemecku, Švajčiarsku, Taliansku, Rakúsku, Českej republike, Poľsku, Maďarsku, Slovinsku, Chorvátsku. Podobné ochorenie - ruská jaro-letná kliešťová encefalitída sa vyskytuje aj v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, má však závažnejší priebeh a vyššiu letalitu (až 25%). K nákaze človeka kliešťovou encefalitídou môže prísť i po konzumácii kontaminovaného tepelne neupraveného kozieho alebo ovčieho mlieka, prípadne mliečnych výrobkov z nich vyrobených.

Očkovanie proti vírusovej kliešťovej encefalitíde je doplnkovým opatrením k ostatným spôsobom prevencie pred kliešťom prenášanými nákazami (pozri ochrana pred hmyzom).

V USA je dostupná aj vakcína proti Lymskej borelióze. Európskej forme tohto ochorenia sa zatiaľ, vzhľadom na väčšiu variabilitu pôvodcu na našom kontinente, očkovaním predchádzať nedá.

Iné druhy vakcín napríklad proti moru, antraxu, škvrnitému týfusu a pod. nie sú bežným cestovateľom odporúčané. Indikované môžu v prípadoch, ak cesta smeruje do endemickej oblasti s vysokým výskytom ochorenia, prípadne ak v danom regióne práve prebieha epidémia - v lete 2000 sa napríklad vyskytla epidémia antraxu v oblasti delty rieky Dunaj v Rumunsku. Očkovanie proti týmto nákazám však prichádza do úvahy v špecifických prípadoch v súvislosti s bioterorizmom.

Novinkou v očkovacom arzenále pre cestovateľov je vakcína Dukoral poskytujúca deťom nad 2 roky a dospelým ochranu pred častými pôvodcami hnačky cestovateľov - baktériami Vibrio cholerae a enterotoxigénnym E. coli (ETEC). Rozpustením granúl v roztoku a zriedením so 150 ml nezávadnej pitnej vody sa pripravý jedna dávka vakcíny. U dospelých sa prvé dve dávky podajú v odstupe 1-6 týždňov a dlhodobú ochranu zabezpečí booster dávka aplikovaná do 2 rokov po primovakcinácii. Deťom od 2 do 6 rokov sa podajú 3 dávky (75 ml) vakcíny v odstupe 1 týždeň a booster dávka o 6 mesiacov. Žiadaný ochranný efekt nastupuje 1 týždeň po základnom očkovaní.

Pri všetkých ochoreniach, ktorým je možné predísť preventívnym očkovaním platí, že podanie vakcíny je významným, ale nie jediným spôsobom prevencie. Žiadne očkovanie neposkytuje 100% ochranu všetkým zaočkovaným. Spolu s očkovaním výrazne napomáhajú zníženiu rizika nákazy a ochorenia dodržiavanie pravidiel osobnej hygieny a hygieny stravovania, ochrana pred hmyzom a ďalšie opatrenia.